Príďte! V sobotu 27. júna Slečne Loreline vychádza album a ona odchádza...

 

Devätnásťkrát sa nadšenci divadla postavili pred divákov na dosky, ktoré znamenajú svet, v krásnom muzikáli Slečna Loreline. Jubilejné dvadsiate predstavenie bude mať zvláštnu atmosféru. Bude sa krstiť album a dramaťáci i diváci sa s predstavením rozlúčia. V sobotu 27. júna 2015 o 18:20 poslednýkrát odznie režisérsky pokyn: „Otvorte oponu, prosím, a anjeli na scénu…” Spýtali sme sa teda režiséra Jozefa Černeka, v čom bolo iné toto predstavenie než predchádzajúce projekty.

„V každom našom predstavení sa snažíme kúsok sa posunúť, zlepšiť to, čo nebolo úplne dotiahnuté v predchádzajúcom. Ani v Slečne Loreline to nebolo inak. Pridali sme skladby, mali sme raz toľko postáv, iný, náročnejší príbeh a oveľa väčšiu výpravu. Tým, že bolo hercov a tanečníkov veľa, boli sme nútení viac plánovať, organizovať práce a skúšky, čím bola práca kreatívneho tímu oveľa viac prepracovanejšia, dôslednejšia a nároky oveľa väčšie ako vo všetkých predošlých projektoch. Tak nejak sme boli nepriamo dotlačení, aby sme k tvorbe dielka pristupovali ako k riadeniu firmy, či obrovského stroja. Veď s nami spolupracovala takmer stovka ľudí. Toto hodnotím na jednej strane pozitívne, pretože sme naozaj dosiahli tú kvalitu, po ktorej sme šli, na druhej strane to má aj svoje negatívum. Náš prístup bol natoľko profesionálny, až to v určitom okamihu pre mňa bolo viac pracovné ako voľnočasové. Myslím, že deti si to naozaj užívali a bola radosť chodiť na skúšky a aj na predstavenie. Čo mi však chýbalo, boli také tie drobné radosti v procese tvorby, ako keď sme, povedzme, v muzikáli Romeo a Júlia všetci spoločne vymýšľali kulisy, spoločne z lešenia vytvárali balkón alebo v Skrotení spoločne tvorili kostým po kostýme. V tomto predstavení sme sa sústredili najmä na výkony a výsledný efekt, rekvizity či kulisy boli len prostriedkom na dosiahnutie výsledku. Ja som mesiac vopred vedel, čo a kedy budem skúšať, všetko malo plán a systém. Iste je to profesionálne a tak by sa to aj malo robiť, mne však asi viac vyhovuje akási živelnosť. Takáto systematizácia hercov a tanečníkov nepriamo tlačí do súťaživosti byť ten najlepší… a to je vec, ktorá mne v divadle, zvlášť amatérskom, nie celkom vyhovuje. Som oveľa radšej, keď sa všetci spoločne postavia za dielko, ktoré aj má svoje chybičky, ale je naše. Naše spoločné dielo také, aké je a aké sme si ho postavili. Koniec-koncov, veď to máme aj v slogane: „Jeden za divadlo, divadlo za všetkých.”

Slečna Loreline bola a ostane úžasným a veľkolepým dielom, ale ak aj budeme ďalej pokračovať, tak asi nie takýmto spôsobom. Veľmi rád by som sa vrátil k predchádzajúcemu, možno menšiemu formátu, kde sa všetci podieľali na všetkom. Chýbajú mi tie chvíle, keď sme všetci do jedného vzadu v zákulisí tŕpli, či sa tá-ktorá scéna vydarí, ak tam bol napríklad náročný a ťažko zapamätateľný dialóg. V Slečne Loreline to bolo viac o individualitách a úžasných výkonoch jedincov, ale naši herci a tanečníci to spoločné a krásne v sebe majú. Uvedomil som si to, keď si na jednom z posledných predstavení Mínnia, ktorú stvárnila Ivanka Kološová, po prvej skladbe poranila nohu. Vtedy jej sestry, ďalšie tanečnice a herci okamžite hľadali a našli spôsob, ako jej na javisku pomôcť, aby sa nemusela sama presúvať. A o to asi ide. Svet, ktorý teraz žijeme, podľa mňa vychováva deti k prílišnému egocentrizmu a súťaživosti, no ja by som chcel, aby Dramaťák bol v tomto iný. Možno teraz hovorím ako dedo, ale keď som ja bol študentom, tak v krúžkoch šlo v prvom rade o kolektív, priateľstvo, súdržnosť a vzájomné vzťahy a ak sa popritom zadarilo na javisku… tak super. Sem by som chcel nasmerovať Dramaťák v budúcnosti.

V každom prípade, ak máte možnosť prísť na Slečnu Loreline, na derniéru určite príďte. Je to naozaj vydarené predstavenie a naši herci a tanečníci budú mať v hlavách, že to je naposledy, čo majú predviesť svoj výkon. Určite si to budú chcieť užiť a ak sa zadarí, užijú si to aj naši diváci. Tu treba povedať, že v Komárne máme to najlepšie publikum na svete! To teraz nehovorím ako režisér Dramaťáku, ale aj ako tanečník Slovenských rebelov a organizátor rôznych akcií. Naši diváci dokážu pripraviť naozaj úžasnú a neopakovateľnú atmosféru.

Na záver mi ako režisérovi dovoľte, aby som sa prostredníctvom Komárňanských listov  poďakoval predovšetkým našim hercom a tanečníkom, ich rodičom za dôveru, ktorú do nás vkladajú. Taktiež moje obrovské ďakujem patrí celému kreatívnemu, realizačnému tímu a samozrejme sponzorom. No vidíte, ako som nútený hovoriť. Prosto ďakujem každému, kto nám akýmkoľvek spôsobom pomohol, či už naplánoval kulisy alebo ich postavil, zaplatil, či zmontoval a natrel. Bez týchto ľudí by sme my naozaj neboli nikde. Ďakujem.“

dm